Jej vďačím za moje tri krásne dcéry, s ktorými sme prežívali obdobie totalitárneho temna na Považí, na Pohroní, na Záhorí a nakoniec vo Zvolene.

Zažil som tam okupáciu 1968, ale aj šťastný rok 1977. Chartu som síce nepodpísal, no v duchu som cítil, že sa v ten rok narodila nádej.

  Potom som sa snažil dirigovať svoj život ako sa dalo, no nádej neprichádzala, aj keď som si ju vedel živo predstaviť.

A tak som dňa 16.11.1989 zobral rodinu, psa Tedyho a gitaru a začal svoj druhý život v Nemecku.

Keď som sa šťastlivo dopracoval dôchodku v branži, ktorá ma vôbec nebavila, rozhodol som sa napísať niekoľko knižočiek. Verím, že mi s tým moji duševní sponzori budú i naďalej pomáhať.

Vojtech Czobor

Narodil som sa vraj za búrky, v podvečer dňa 20.februára 1943, v Nitre.Vcelku pokojné detstvo som prežil v Smoleniciach so sestrou. Chodil som do kostola miništrovávať, sestra nesmela.Rodičia boli dakedy celkom majetní, no komunisti im zobrali všetko. Po matke mi zostal iba tento krásny portrét.

Ak Vám je trocha povedomý, je to dobre. Potom sa stalo, že som v Trnave na 1.JSŠ zmaturoval.

Moje najbezstarostnejšie roky som strávil na FFUK v Bratislave i na PF Mateja Bela v BB, spolu s mnohými dobrými priateľmi i s mojou budúcou manželkou Olinkou.

AKTUALITA

Dnes (18.11.2014) vyšla v SLOVARTE moja tretia kniha, román HABÁNKA. Bližšie informácie o knihe na príslušnej stránke tejto domény.

Ako to vlastne všetko začalo...

Od samého začiatku som všetkým zdôraznoval, že sa mi lepšie píše a spieva, než hovorí. Tak som to spojil a v pätnástich som zložil dosť kostrbatý text na starú americkú indiánsku pieseň s názvom Syn môj nechoď do divej prérie. Iste ju mnohí trampi a priatelia táborových ohňov poznajú. Ak mi neveríte, nevadíí, nevadíí... :-) .

Potom sa naskytla príležitosť inovovať Věrné milování a Zbohom ostávajte na občianskych obradoch vo zvolenskej sobáške. A tak som v osemdesiatych rokoch vytvoril kopu textov na "dekadentné" západné melódie tak, aby vyzerali ako naše. S organistom Zdeňkom sme nimi často rozplakali sálu... Odspieval som  tam za tie roky okolo 4000 sobášov. Niektorých "zákazníkov" sme pri "oltári" privítali dva i trikrát. :-)

Texty na rôzne pásma a vystúpenia mojich spevokolov dospelých vo Zvolene, Železnej Breznici i detských na zvolenských základných školách, sa stali obľúbenými medzi poslucháčmi i funkcionármi. Ako vylúčený z KSS som musel poslúchať. Lebo inak beda! Uvedom si to, súdruh učiteľ! Keďže nádej bola už na svete, ibaže ja som o nej nevedel, zdrhol som, ako už bolo povedané.

V Nemecku na písanie nebolo času. Keď sa blížili roky, čo dokážu zafarbiť vlasy odtieňom Friedhofsblond a napísať letokruhy vôkol očí, podchytil som niektoré spomienky v zbierke noviel, čo vyšli v časopise Kultúra (6/2008). Nasledovali články o Kataroch v Plus 7 Dní a úvaha Vedomie Vesmíru, Vitalita (5/2009).

Keď Dan Brown vydal svoj Da Vinciho kód, bol som ohúrený takmer zabudnutou udalosťou, ktorú som zažil v študentskom veku. Tá potom v hlavnej miere iniciovala Potomkyňu (Slovart 2013).  S udalosťou som sa zdôveril  jednej slovenskej televízii, ktorá z toho potom vytvorila päťdielnu reportáž. Ale viac neprezradím. Všetko je podrobne popísané v mojom debutovom románe. O rok nato mi vyšiel Hrdzavý kríž, tiež v Slovarte a na spadnutie je román Habánka v tom istom vydavateľstve.

 

 

 

Niekoľko obrazových spomienok...